V lese je obrovský obor, ktorý spôsobuje zmätok v celom háji stromov a volá sa medová huba. Čo je to medovka a ako vyzerajú medovky? Nasledujúci článok obsahuje informácie o identifikácii a liečbe medonosných húb.
Čo je medová huba?
Vidíte zhluk nenáročných húb s maximálnou výškou 15 palcov a 2 cm naprieč, ale to, čo nevidíte, je ohromujúci príbeh o medovicových hubách. Medová huba je v skutočnosti najväčší živý organizmus na svete. To, čo vidíte, je len veľmi malá časť skutočnej veľkosti huby. Identifikácia medonosných húb je zaručená tým, čo nevidíte pod povrchom pôdy a číhajú vo vnútri infikovaných stromov.
Ako teda vyzerajú medové huby? Huba z medonosných húb sa stáva viditeľnou na jar, keď huba „odkvitne“ a vysiela muchotrávky žltohnedej až medovej farby s jedinečným bielym krúžkom okolo stonky. Huby vytvárajú biele spóry a možno ich nájsť v malých zoskupeniach okolo spodnej časti mŕtvych alebo infikovaných stromov alebo kríkov. Tieto muchotrávky trvajú iba pár dní.
Medová huba je bežný názov pre niekoľko húb, presnejšie sedem, v rámci rodu Armillaria. Medová huba sa šíri pod pôdou a infikuje a zabíja korene vytrvalých rastlín. Huba medonosná produkuje tvrdé rizomorfy alebo plesňové „korene“, ktoré sa šíria pôdou pri hľadaní čerstvých hostiteľov.
Dodatočné informácie o hube
Najvýraznejším znakom medonosnej huby je pod kôrou infikovaných koreňov stromov a na dne kmeňa, kde je možné vidieť fanúšikov bieleho plesňového mycélia. Toto mycélium má silný, sladký zápach a mierny lesk.
Oddenky vyžarujú z ustanovenej kolónie húb a rozširujú hubu buď kontaktom s koreňmi stromov a kríkov, alebo kontaktom od koreňa ku koreňu. Spóry plesní medových tiež infikujú rany a rezy na drevinách, ako aj na bylinných trvalkách a cibuľovinách.
Zo siedmich druhov Armillaria iba dva, A. mellea a A. ostoyae, sú najagresívnejšie. Iné infikujú iba rastliny, ktoré sú už infikované, vystavené stresu alebo choré.
Aké veľké môžu byť medové huby? Nedávno sa zistilo, že oblasť vo východnom Oregone, Národný les Malheur, je infikovaná Armillariou. Vedci zistili, že huba pokrývala viac ako 2 200 akrov (890 hektárov) a bola stará najmenej 2 400 rokov, možno staršia!
Liečba medovými hubami
Hubenie medových húb je náročné a mimoriadne náročné na prácu. Pretože dôkazy o muchotrávkach a odumierajúcich stromoch nie sú presvedčivé, je potrebné podniknúť kroky na pozitívnu identifikáciu huby metódami genetického snímania odtlačkov prstov pred podniknutím akýchkoľvek krokov.
Čo sa dá urobiť na jeho kontrolu po preukázaní prítomnosti medonosnej huby? V súčasnosti neexistujú životaschopné biologické kontroly, hoci vedci skúmali antagonistické huby na kontrolu tejto huby.
Chemické kontroly sú skutočne užitočné iba v komerčnej situácii, keď sa pôda sterilizuje pomocou schválených produktov. Niektorí pestovatelia používajú systémovú aplikáciu fungicídov, sú však drahé a náročné na prácu. Akékoľvek chemikálie zvyčajne prekazí tuhý ochranný obal okolo rizomorfov, čo ich robí nepoužiteľnými.
Jedinou bezpečnou metódou kontroly je kultúrna prax. Najskôr použite odolné druhy. Vyvarujte sa stresu stromov dôsledným polievaním. Chráňte ich korene pred škodcami, chorobami a mechanickým poranením.
Infikované stránky nepresádzajte znovu najmenej 12 mesiacov, aby ste hubu vyhladovali a potom iba druhy odolné voči rastlinám. Môžete sa pokúsiť ochrániť dôležité exempláre, ktoré ešte pleseň neovplyvnila, zakopaním vysoko odolných plastových fólií okolo koreňového systému do hĺbky 46 až 61 cm (18 až 24 palcov).
Infikované stromy sa môžu pokúsiť zachrániť orezaním všetkých infikovaných koreňov, ak infekcia nie je príliš silná. Nanešťastie prerezávanie infikovaných pňov a koreňov často stimuluje rast rizomorfov.
V opačnom prípade by mali byť infikované stromy odstránené, aby sa zabránilo nákaze. Pařezy je možné usmrtiť na zastavenie infekcie aplikáciou niektorých neselektívnych herbicídnych produktov. Ak sa rozhodnete infikovaný stromový materiál kompostovať, ubezpečte sa, že vaša hromada kompostu dosahuje dostatočne vysoké tempy na to, aby chorobu zabila - inak je najlepšie to neurobiť.
